Elbrus II When dreams come true, or not?

Voľný deň je super vonku pod mrakom a popŕcha. Absolvujeme prechádzku do doliny so špeciálnym výťahom na autá cca 30m prevýšenia. Pod dolinou krásny , fotogenický kaňon, fotíme ako japonska výprava, ale aj v múzeum Vladimíra Vysockého a balcharskej oblasti s dominantou Elbrusu.
Kto nevie, kto to je VV, tu je link,https://sk.wikipedia.org/wiki/Vladimir_Semionovi%C4%8D_Vysockij moje laické prirovnanie Karol Kryl avšak jeho význam a prínos nielen pre ruskú kultúru a pôsobenie v Európe je nesmierne významný. Pokračujeme do dedinky Čeget, kde už husto prší, my však prebehneme trh, kúpime pár drobných darčekov a konečne vyskúšame originálny šašlik a stretneme slovenskú expedíciu č 1., ktorá vrchol dosiahla skialpovo pred pár dňami, počúvame ich zážitky a hlave snováme plány a taktiku. Hádam sa podarí aj nám….Počasie však na 3 rôznych serveroch ukazuje samé čudné veci, dúfame v zmenu.
Štvrtok je nástupom na naše staré trasy, keď sledujeme tzv.Elbrus race Vertical km, je 2 dňom pretekového týždňa extrémnych športov- Elbrus Red Fox Race. Prvé podujatie bolo skialpové preteky dvojíc s prevýšením 2100 pre mužov a 1600m pre ženy s účasťou pretekárov z 14 štátov, spomeniem pretekárov z CR a Poľska tento rok, ale aj účastníkov z Equadoru, Švajciarska, Nemecka, Kataláncami, Talianmi…Bavíme sa s pretekármi- najlepšia ruská pretekárka a víťazka je vojačka a pred 3 rokmi bola v Turčianskych Tepliciach, či chlapíkom, čo prišiel preteká na pamiatku kamarátov, horolezcov, ktorí zahynuli tragicky z takmer 400 km vzdialenosti čo je samozrejme v Rusko nič, či hlavným organizátorom. Hneď máme pozvánku pre slovenský team skyrunningu na akýkoľvek ročník. Pokračujeme však opäť po Pastuchove skaly, telo má vraj pamäť aj keď je chladno a fúka, šilt na mojej prilbe robí svoj komfort. Večer máme prekvapko vyhorí trafo na elektrike a prestane kúrenie, splachovanie WC a komplet celá voda v dome, samozrejme je tma.
Piatok pokus o samostaný útok. V zúfalstve z nečinnosti naplánujeme s Matom a Mirom miernu lesť, využiť skorú lanovku pre organizátorov, skúter do 4700 a skialp Attack. Ráno však Maťa lámu priedušky a tak zostávame vo dvojici. Lanovku nie a nie, takže sadáme až 8.45 aj to len po Mir. Tu však strýčko náhoda pomôže a za 1000 rublov na 2 osoby nás pribalí ruská expedícia do krásneho uzavretého ratraku smer Prijut 4100m,máme nádej na pokus myslím. Začíname v svižnom tempe, rovnako ako vietor a sneženie, ktoré každým metrom graduje. Obliekam sa až od 4.500 je relatívne teplo.2700 m však počasie povedalo dosť, prsty boli v lyžiarkach primrznuté. Na tvári mám windstoper masku, ktorá je však akoby igelitovy sáčok ,pri zrýchlenom dýchani sa menia moje hladiny CO2,hypoxia a hypokapnia prispevaju pri rýchlom stúpani k bolestiam hlavy a z masky sa mi chce zvracať.A nohy! Kolko primrznute je veľa som nevedela, prestali brniet, ale ani som ich necítila, hlavne počasie nič moc a tak som rezignovala.
Mirko mi pomohol rýchlo obliecť, pásy dole a šup na Mir. Chvíľku padali slzy ako hrachy a potom som zistila, že nohy ok. Mám dve,v lyžiarkach. Pomaly sme teda prehodnocovali, aké máme šance v sobotu. Na ubytovni zima, bez teplej vody, veci mokré. Nočné lanovko/ratrakovanie mi nevońalo, no a predpoveď nič moc. Pred večerou oznámime, že nejdeme s partiou,začne íst elektrika a ráno sa pokusíme zopakovat program z predošlého dňa. Počas túry zisťujeme, že organizátori Ultra beh pustili v desnom počasi, dole sneži, fúka a je hmla. Stúpame od 3800 skúter neberieme. S vrcholom sa v duchu lúčim tentokrát mi nebolo súdene. Dávam si však záväzok aspoň 5000 m.Popri nás zbehávaju pretekári, evidentne boli na vrchole, hmla sa trhá sneženie prestáva…žeby predsa?I Iste nie pár výškových metrov a začne snehová búrka,na Pastuchovkách stretávame Mata s Mimou, boli na vrchole ,gratulujeme im a utekajú dole pred búrkou. Skúšam ísť ďalej, mám len bufku a dva páry ponožiek, stretávame Matúša a dozvedáme sa že Danka a „bratia“ tiež otočili, další člen teamu zišiel z 5300 m pre vyčerpanie a bolesti hlavy. Ja v tej búrke rezignujem v 4850 M
Najdlhší výstup 1050m v najvyššom mojom prevýšení 3800-4850 je pekný výsledok a tak sa môžem za niečo pochváliť .Aj keď je mi to ľúto, preľúto. Tuším,že Elbrus tu pre mńa ešte bude.
Záverečný večer je plný únavy a vyčerpania, niektorí s hrdosťou, iní trošku sklamane.
Hora si proste vybrala, výlet skončil, Rusko má ešte čo povedať, po mesiaci viem, že má láka Bajkal aj Kamčatka, ale aj Peterburg a Moskva. Je tam iste, čo vidieť ale na mnohé sa i mentálne pripraviť.
Stretla som vynikajúcich ľudí a upevnila staré vzťahy ,prišla som síce s hepresom ktorí sa choval ako naši pacienti v službe, neodbitne zvlášť v noci a ja som sa morila s bolesťami pekne dlho.
No čo, za sny sa platí,viem čo treba zlepšiť v príprave a vystroji a viem,že v Rusku ide čas „sčas“ ….
Už len samé milé spomienky

 

Za fotografie ďakujem Ľubošovi Klimekovi 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *