Z triatlonu do Dolomitov – príbeh o tom, ako sa to (ne)plánovalo [píše Peter Bacil Polačik]

K triatlonu som sa dostal… lebo Mammut.

Odvtedy máme na spoločných pretekoch vlastný paralelný závod – nie úplne férový – a práve preto mi Mammut ani nepožičal vazelínu, vďaka čomu mám dodnes jazvu na krku.

Na preteky sme šli ako páni – karavanom, všetko vyzeralo ideálne.

Celý triatlon som ale bral hlavne ako súčasť prípravy na niečo väčšie – na Dolomiti Extreme.

Dolomiti Extreme – moje prvé ultra

Dolomity som si vybral takmer náhodou ešte v decembri, keď mi volal Milan s tým, že má zaujímavý projekt – a či si nechcem skúsiť 35 km.

Ale 35 km mi prišlo málo…

A tak som dostal chuť na svoje prvé ultra.

Trénoval som síce na triatlon, ale beh som trochu flákal. A mesiac pred pretekmi som si hovoril, že to predám.

Potom, že to aspoň niekomu darujem.

No a potom to prišlo.

Som neskutočne rád, že som do toho šiel – aj keď to bolo miestami fakt peklo.

Skončil som 126. zo 488 (z celkových 520).

Trať viedla ťažkým technickým terénom – kamene, skaly, blato, korene… a po 35. km zjazdovka, kde sa to naozaj rozbehlo.

Sergej na telefóne bol morálna opora, trasa v GPS zo Slovenska, a posledný kopec v hlave sprevádzal hlas:
„IF YOU WANT TO CRY, DO IT NOW!!!“

Došli mi gely, bežal som na občerstvovačkách a na „Italian power“ – chlieb so salámou a syrom.

Na záverečných kilometroch som do seba hodil ešte dva „gely“, sfúkol sa ako kamzík a pustil sa 4 km dole lajnu – za mnou Francúz, ktorý mi v cieli poďakoval.

Záver? Hurónsky výkrik, eufória… a výborná masáž v nových talianskych slipkoch, lebo moje sa stratili a kúpil som si náhradné. Štýlovo.