...alebo keď ti ešte pred štartom nohy prezradia, že dnes to nebude zadarmo
Píše Monika Korgová
V sobotu 14. júna som si dopriala klasický víkendový oddych – postavila som sa na štart Strečnianskej mašle. Ultra krásne preteky, ultra výhľady, ultra únava. Ale žiadne ultra vzdialenosti tentoraz – volím „len“ 25 km slučku. Lebo rozum, rodinka a realita – 50 by bola na dlho, manžel by zošedivel a deti by medzitým možno stihli dorásť do puberty.
A aj moje hodinky na mňa už týždne kričali „detraining mode“ – čím mi jemne naznačovali, že dávno si nemala bežecké rande so svojimi svalmi.
Po úvodnej rovinke popri Váhu prichádza stúpanie. A tým myslím – poriadne stúpanie až na Minčol, najvyšší bod trasy. V duchu si ďakujem za nedávny vertikal – telo síce protestuje, ale aspoň tuší, ako prežiť 1000+ výškových metrov na 6 km.
Hrebeňová pasáž je rozprávka – čučoriedky, výhľady na všetky strany, Martinské hole vpredu, Kľak v pozadí. Bežím, kochám sa, ešte aj dýcham rovnomerne. Na Minčole doťahujem šnúrky a púšťam sa strmo dole – a že teda strmo. Technické klesanie, občas aj adrenalínové.
Na lesnej ceste predo mnou zrazu pád. Týpek na zemi, koleno krvavé. Zásahová jednotka alias ja vytiahne vodu, vyčistí ranu, čaká, kým si ju zranený zalepí. Karma, dúfam, že to sleduješ. Bežím ďalej, ale od 10. kilometra už prestávam mať romantické predstavy o trailrune.
Stehná protestujú, terén klesá, mne klesá aj nálada. Gel, kapsička, soľné tablety – dávam do seba všetko, čo mám, ešte aj nádej. Obklopená pár ďalšími spolutrpiteľmi sa vzájomne motivujeme. Trochu.
Za Stráňavami nás čaká ďalší „nevinný“ kopec – na mape malý hrbolček, v realite výživná strmina. Smiech cez slzy, už počuť aj nadávky, V spomienkach sa vraciam na marcový beh ALS Kozí kameň. Posledné km mali veľmi podobný charakter. Kladiem si rečnícku otázku, či usporiadatelia majú ten istý zmysel pre čierny humor. Hodinky ukazujú 2 km do cieľa a my sme kdesi na hrebeni vysoko nad cestou
Posledný checkpoint – rozhľadňa Špicák, posledná občerstvovačka. Cola a citrón so soľou sú zrazu vzácnejšie než medaila. Nasleduje zjazd do Strečna. Nohy mám na kašu, nebyť palíc, už sa na nich ani neudržím.
Posledné metre po asfalte – rovinka, ktorá za normálnych okolností trvá 2 minúty, sa mi zdá nekonečná. Cieľ. Čas 3:57:00. Sadám do trávy, rozbitá na molekuly, mozog vypnutý. Jediné, čo zvládnem, je zavolať manželovi, že som prežila.
Až neskôr zistím – 4. miesto v kategórii. Dve minútky za bedňou. Vraj sme ešte na Kojšovú stúpali spolu. Tak nič, prvý vyhráva a štvrtý si to odskáče.
...alebo keď výročie svadby oslavuješ na schodoch s tepovkou 180
O týždeň neskôr som si tú štvorkovú pachuť vypláchla (a poriadne vybehla) na Behu okolo priehrady Turček. 13,4 km krásnym lesom v Kremnických vrchoch – a ako predjedlo 370 schodov priamo po priehradnom múre, bežne neprístupných.
Tentoraz bez detí – babysitting = bežecko-manželské rande. S Michalom oslavujeme 9. výročie svadby – nie prosečkom, ale proťákom. Na štarte nie v top forme, ale naše motto je: pretekáme, aby sme mohli trénovať.
Michal si zlepšil svoj čas oproti roku 2022 (s vekom rastie chuť či ako), a mne sa podarilo to, čo na Mašli nie – 3. miesto v kategórii Ž 40–49. Odmenou je asi najoriginálnejšia medaila, akú som kedy dostala - 1 pár nožičiek klobásky.
Aké z toho vyplýva morálne ponaučenie?
Nie každý tréning sa vydarí, nie každý pretek je let na obláčiku endorfínov. Ale keď to celé dobojuješ, zapadneš do trávy, dáš si pivo, guľáš, tak si povieš: "Stálo to za to." Aj keď niekedy len tak-tak.
