Moje bežecké „tenkrát poprvé“
22. marca sa išiel 9. ročník charitatívneho behu ALS Kozí kameň, ktorý je zároveň aj memoriálom Jána Svočáka – horského bežca, ktorého táto zákerná choroba – amyotrofická laterálna skleróza- postihla a v r. 2016 jej podľahol. Minulý rok som čítala o inom smutnom príbehu, kde do života vstúpila ALS. Aj preto ma účasť na tomto charitatívnom behu lákala. Okrem toho sa mi svojimi parametrami (44,34km a +1947m napokon v cieli podľa hodiniek) javila ešte ako reálne zdolateľatelná aj pre mňa = mamu málo trenovanú, maratónom (a ultra tobôž) nepobozkanú.
Tento rok organizátori navýšili kapacitu a tak sa v areáli koliby Svit zišlo okolo 1000 bežkýň a bežcov. Na hlavný pretek so štartom v sobotu o 7:00 nás vybehlo 336. Organizátor nás vyprevádzal slovami, že keď nám bude najhoršie, máme si spomenúť na tých, ktorí trpia ochorením ALS, oni sa už na svoje nohy nemôžu postaviť, my stále môžeme. A ja som naozaj veľmi vďačná mojim nôžkam -a to pri každom jednom behu-, že to zvládli. Za necelých 7 hodín (6:54:33 hod., abs. poradie 240, 23/33 v kat. "ženy do 40"). Bola to krásna jazda, umocnená slnečným počasím a výhľadmi na Vysoké aj Nízke Tatry. Do kopcov som šetrila sily a volila radšej rýchlu chôdzu. Na rovinkách a zbehoch som si tiež strážila tempo, aby som vládala dobehnúť aj do cieľa (a nie doplaziť sa po štyroch). 99% trate vedie lesmi a lúkami, lesnými cestami a chodníčkami. Užili sme si blata aj snehu v stúpaní aj klesaní.
Veľmi som sa na ten víkend tešila, ale aj mala veľký rešpekt. Čím viac sa blížil, o to boli moje obavy väčšie. Pretože maximum, aké som doteraz zabehla na pretekoch, bolo 26 km (Kordický extrém) a 37 km v rámci tréningu dva týždne pred ostrým štartom. Ale aj tak som to chcela skúsiť. Vedela som, že to bude skvelý reset, že ma čaká krásna trať a že niekoľko hodín sa budem musieť starať len o tri veci – jesť, piť a šľapať. Po prvú občerstvovačku na 12-tom km sa išlo relatívne ľahko. V podstate to bola taká malá ochutnávka toho, čo nás čaká ďalších 32km. Výstup na Smolník (955 m.n.m.), potom zbeh, následne opäť stúpanie, beh po zvážnici, lesom aj lúkou, blatom aj snehom. Ďalšia občerstvovačka bola až na 31km, teda sme sa všetci snažili načerpať tekutiny aj poživiny. Čakal nás najvyšší bod trate Kozí kameň (1255) na cca 25 km. To ale bolo treba najskôr zbehnúť po zvážnici a vystúpiť na hrebeň. Tam človek nevedel (teda aspoň my v zadnejších radoch), kam skôr hľadieť, či doprava na Vysoké Tatry, či doľava na Kráľovu hoľu alebo pod nohy. Hrebeň to bol naozaj hrebeňovitý. Kým sme dosiahli Kozí kameň, zdolali sme v stúpaniach i klesaniach niekoľko hrbov. Z vrcholu na 2. občerstvovačku to bol zbeh o nič ľahší ako výstup. Strmé pasáže pokryté snehom alebo/aj blatom. Po druhom doplnení energie i tekutín -mimochodom chuť coly aj chipsov tu dostal úplne iný rozmer :) - sme sa vydali na posledných 13 km, ktoré ešte predelila posledná občerstvovačka v Lopušnej doline. Tento úsek bol viac lúčny než lesný, v porovnaní s predchádzajúcim úsekom rovinatejší, ale stúpaniam ani klesaniam sa tiež nevyhol. Na poslednej občerstvovačke (39km) som ešte pohárom coca-coly zapila magnézko a hlava sa už nastavovala na posledných 5 km: to už nie je ďaleko, to už snáď doklepem. Ale tento úsek nám ešte asi mal zosumarizovať, čo máme za sebou. Na Kordickom extréme si robia srandu o cieľovej „rovinke“, tu to bola cieľová rovinka na druhú (a možno aj na tretiu). Hodinky ukazovali 2 km do cieľa a my sme stúpali serpentínami hore kopcom a čakali, kedy bude koniec a zmení sa to opäť na zbeh. Do toho som sa pustila najviac, ako nohy dovolili, s víziou cieľa, piva, teplého jedla, kávy a záplavy endorfínov.
Krásne dobrodružstvo (aj kurz sebapoznania) za mnou, hor’ sa hľadať ďalšie! I keď život samotný vo svojej každodennosti je jeden veľký challenge!
Držme si palce!
Monika Korgová
