Stačí správne načasovať silu, vydržať krízy a veriť sama sebe. Ultratriatlon v srdci Slovenska mi priniesol radosť aj rodinnú podporu doslova na každom kilometri.

Niektoré preteky vám prirastú k srdcu, preto si už po tretí raz sadám za počítač a píšem o ultratriatlone v srdci Slovenska. Po 2,1 km plávania, 126 km na bicykli (+2700 m) a 23 km behu (+1400 m) vás zaplaví eufória, ktorú na gauči nezažijete.

Príprava popri rodine a limity tréningu

Moja príprava bola tento rok v rámci možností ideálna. Popri výchove dvojročnej dcérky sa veľmi nedalo ísť behať/bicyklovať do kopcov, ale vynahrádzala som si to aspoň intervalmi na bratislavskej hrádzi.

Prioritou tejto sezóny sú pre mňa polovičné Ironmany, a tak som si cesťáčik oprášila asi len týždeň-dva pred štartom.


Tento ročník sa po piatich rokoch vrátil na vodnú nádrž Ružiná, čo cyklistickú časť skrátilo o 15 km. V mnohých ohľadoch to však uľahčilo prípravu na preteky, keďže ubytovať sa dalo hneď pri vode a nemuseli sme cestovať polhodinu na štart z väčšieho mesta v okolí. Depo bolo tiež situované hneď na brehu, takže behačky o 4 ráno s bicyklom a neoprénom boli minulosťou.

Deň pred pretekmi sme nechali našu Klárku na chalupe so starými rodičmi a my s manželom sme absolvovali slávnostné odovzdávanie štartových čísel na nádvorí kaštieľa v Divíne. Podebatovali sme s ostatnými pretekármi a potom sme sa všetci rozpŕchli na ubytovania. Čakal na nás dlhý deň.


Prvýkrát som striktne dodržiavala dva dni pred pretekmi carb-loading a aj keď som sa teda veľmi nevyspala (ak sa dajú nazvať 3 hodiny prevracania sa v posteli spánkom), cítila som sa dobre. O 3:40 ráno som do seba šupla posledné dva toastové chlebíky s džemom a hybaj ho do depa, ktoré sme mali rovno pod oknami.

Plávanie s kačičkou a pelikánmi

Bolo priam zvláštne, v akej pohode som bola. Nepociťovala som takmer žiaden stres. Áno, bol to síce „už“ môj tretí štart, ale nebyť pred takou porciou kilometrov nervózna? Zvláštne... Skôr som to brala ako stretnutie partie rovnako šialených ľudí, ako som ja.


Organizátori tento rok poňali plávanie originálne a namiesto bójok sme plávali na kačičku a dvoch pelikánov. Prvýkrát sa mi ale podarilo zachytiť štart a celé plávanie ma potiahla Lydka Žáčiková (tohtoročná víťazka Xterra Slovakia), takže aj keď sa mi neplávalo nejak svetovo, z vody sme spolu vybiehali v čase 31:58 (1:31/100 m).

V depe som si potom štandardne išla svoje: vyutierala som si nôžky, navliekla ponožky a skoro som si zabudla dať dole plaveckú čiapku. To nič... Vymenila som ju nakoniec za prilbu a vysadla som na bicykel.


V podstate hneď sa začalo stúpanie na Tuhár (8,5 km, 5,5 %). Moje bojovné srdiečko sa chcelo pretekať od prvých kilometrov, a tak som si skoro vylepšila FTP-čko. Nevedela som sa za ten svet upokojiť. Nakoniec ma pred vrcholom stúpania predbehla Vierka Slivková, ktorá si išla pre jednoznačné víťazstvo.

Boj s kopcami a kŕčmi

A čo som urobila ja? Moje mladšie ja by sa jej snažilo silou-mocou udržať, ale moje súčasné ja na malú chvíľu zastalo. Musela som s dievčatami predo mnou stratiť vizuálny kontakt a sústrediť sa len na seba.
Niekomu to môže znieť zvláštne, ale pre mňa to bol neskutočný posun v pretekaní „s rozumom“. Nahlas som si povedala, že ani zďaleka nemám toľko natrénované, úplne bez stresu som zastala, poriadne sa napila a pokračovala ďalej. Tých 30 sekúnd mi v konečnom zúčtovaní vyhralo možno ďalšiu hodinu.

V poslednom stúpaní z Bystrej na Srdiečko (11 km, 6 %) som dala osobák o 7 minút.

Cyklistická trať je inak nádherná. Cesty prešli v posledných dvoch rokoch výraznou opravou a vytrasie vás iba na pár úsekoch. Posledný naozaj zlý úsek je klesanie z detvianskej strany do Hriňovej, kde je úzka cesta a treba si tam dávať pozor aj na autá. Ďalšie dve hodiny do cieľa na Srdiečko to môžete valiť bez obmedzení.

Po miernom „výbuchu“ na prvom stúpaní som bola prekvapená, že mi to celkom ide. S manželom v aute nám fičala spolupráca výborne a ja som bez problémom po prvý raz v kariére naozaj dodržiavala stravu (70 g sacharidov/h).

Jediný problém bol, že mám túto sezónu na bicykli odjazdených 3 000 km, slovami veľký prd, z toho na cesťáku slušivých 400 km. Po dvoch hodinách jazdy som už bola taká dolámaná, že motivácia dokončiť preteky sa každým ďalších zašliapnutím blížila k nule. Ach, ako by mi len bolo dobre v tom aute…

Posledný krok v dobývaní cyklistickej časti Attacku bolo pre mňa stúpanie z Hriňovej na Sihlu, ktoré má takmer 20 kilometrov. Darilo sa mi držať konštantné tempo, ale zrazu sa dostavili kŕče.

Vo všeobecnosti na kŕče veľmi netrpím a zabudla som si prihodiť do kapsičky salt-sticky, takže som povedala mužovi, nech mi osolí kolu. Áno, nič lepšie mi v tej chvíli nenapadlo... Tento náš chemický pokus sa skončil asi tak, ako keď hodíte do koly mentosku, ale keď polovica fľaše vysyčala, hneď som ju mohla vypiť bez bubliniek.

Z letargie ma vytrhlo dlhé klesanie do Čierneho Balogu a „cikpauza“ na predposlednom stúpaní na Vagnár. Tam ma síce videlo viac očí, ako by som chcela, ale lepšie ako neskôr niekde v kosodrevine.

Prekvapivo mi táto naturálna pauza sadla, a tak veľmi som sa už tešila na beh, že som si v poslednom stúpaní z Bystrej na Srdiečko (11 km, 6 %) dala osobák o 7 minút a dokonca som predbehla troch cyklistov! Celkový čas na bicykli bol 5:41:53.

Beh na Chopok a rodinný finiš

Hore v depe ma prekvapilo, že tam nie je lavička, ale na druhej strane som nemala dôvod zdržiavať sa tam. Hodila som na seba vestu, ktorú mi manžel pripravil a uvidela som dcérku s mojou maminou, ako mi tlieskajú. Podišla som k nim, dala som malej pusu a začala som púť na Chopok nabitá energiou.

Trochu vyššie vyfasoval jednu slanú pusu aj manžel a pár sto metrov popri mne šliapala aj sestra. Dostala som echo, že môj otec ma bude čakať na Chopku. Tomu sa hovorí rodinná akcia.


Mojím cieľom bolo bežať čo najrozumnejšie, takže som veľa času kráčala. Nabehaného mám tento rok síce dosť (1 200 km), ale traily v takejto nadmorskej výške ma pre časovú tieseň dosť obchádzali.

Stále som si opakovala, že najviac času sa dá získať na hrebeni, kde som v predchádzajúcich rokoch nevedela vôbec prejsť do behu. Nehovorím, že som tam tento rok nejak excelovala, ale na moje pomery som bola dosť spokojná. Predsa len ma nadmorská výška trochu zmohla a približne od 1 700 m n. m. sa mi išlo ťažšie.


Po 2 hodinách a 40 minútach som s chladnou hlavou dorazila na Chopok a vítali ma tam tak, ako keby som viedla preteky. Dobrovoľníci na občerstvovačke zvonili, tlieskali a kričali. Zobrali mi fľašky a ochotne mi ich napĺňali.

Otec spokojne volal mužovi, že vyzerám dobre, len som trochu strapatá. Skontrolovala som si hodinky a začala som veriť, že by som to mohla stihnúť do 11 hodín. Na zbeh som mala niečo málo pod 2 hodiny. Zdá sa to dosť, ale tých 9 technických kilometrov je naozaj nekonečných.


Tu sa ale presne ukázalo, ako som si dobre pošetrila sily. Ak ma predbehla nejaká pretekárka zo štafety, tak som sa za ňou potiahla. Krásne mi to odsýpalo. Bola som na seba fakt hrdá, ako to zvládam.

V tom mi ale 3 km pred cieľom pípla správa od manžela: „Pridaj, Mirku (štvrtú ženu) máš v pätách.“ Pozrela som sa za seba a naozaj som ju tam uvidela. Chvíľu som premýšľala, či sa nenechám predbehnúť, ale to by ma štvalo ešte riadne dlho.

Zapla som všetky výstražné kontrolky a snažila som sa v tom strmom zbehu nezabiť sa. Kilometer pred cieľom ma čakala sestra a len som na ňu hulákala, nech mi stráži pretekárku za mnou. V tomto teréne sa nedá obzerať, takže to bola naozaj pomoc. Stále mi tvrdila, že za mnou nikto nie je. Vybehla som z lesíka a uvidela som cieľ. Zobrala som malú za ruku a bola som šťastná.


Šťastná a hrdá, že som to zvládla. Dala som to v kúzelnom čase 10:41:41,10. Prvé dve ženy už síce boli okúpané a vyvoňané, kým som prišla, ale tento deň som pretekala iba sama so sebou. Beh mi trval 4 hodiny a 20 minút, čo je o hodinu menej ako vlani.

Po opadnutí endorfínov mi (štandardne) došlo na zvracanie. Ľahla som si do tulivaku a požiadala som o ľad. Bola som totálne prehriata, keďže poslednú hodinu už riadne pieklo.

Po polhodinke som sa pozviechala a išla som hľadať Mirku, ktorá ale ešte stále nebola v cieli. Nakoniec prišla o 46 minút po mne a môj muž sa usmieval, že to boli asi dlhé päty. Vyhecovali sme sa ale k parádnemu výkonu a na ultratriatlonoch je krásne to, že aj tak sme v cieli všetci víťazi.


Na 1. mieste skončila Viera Slivková s krásnym časom 8:14:39,75 (nový traťový rekord a 3. miesto medzi mužmi), na 2. miesto Lýdia Žáčiková s 9:26:13,43, a na 3. mieste som skončila ja, Barbora Kováč Šuchová s časom 10:41:41,10.